Ladislav Hanus

26. 2. 1907, Liptovský Mikuláš - 8. 3. 1994, Ružomberok

hanus

Symbol slovenskej kultúrnosti

Úvod do myslenia Ladislava Hanusa

Marek Hrubčo

Slovenský mysliteľ, filozof kultúry, prekladateľ, kňaz, interpretátor literárnych diel a znalec sakrálneho umenia širšej verejnosti.

časné otázky

Pôvod slovenský, začiatky skromné. Rodák z Liptova, študuje na Gymnáziu v Liptovskom Mikuláši, neskôr na Spišskej Kapitule. Tu stretáva svojho najlepšieho učiteľa a duchovného priateľa Ferka Skyčáka, neskoršieho rektora spišského seminára. Po šiestich rokoch ďalších štúdií filozofie a teológie v rakúskom Innsbrucku sa vracia domov, aby tu rozvinul dialóg náboženstva s kultúrou. Nie je náhoda, že otázky, ktoré si kládol Hanus, sa v mnohom podobajú našim dnešným. Svoj program však nemohol naplno rozvinúť počas svojho života. Totalitná moc o dialóg nestála. Jeho životný program prerušila násilná likvidácia spišského seminára v päťdesiatych rokoch, trinásť rokov strávených vo väzení, zákaz publikácie a dve desaťročia v katolíckom dissente. Až takmer storočie po jeho narodení azda nastáva správny okamih, onen „kairos“ na rozvinutie slovenskej kultúry a kultúrnosti podľa programu Ladislava Hanusa. Aký je to program? Na naše pomery vskutku nevídaný.
primát ducha

Základom je úcta k mysleniu, k myšlienkovej práci. „Človek svojej rozumnosti najviac zadosťučiní, keď sa venuje podstate, zákonom, poriadkom, atribútom bytia ako takého, čiže filozofickému mysleniu.“  Filozofiu chápe aj ako „najdokonalejšie zvládnutie života“. Podobne ako Ferko Skyčák, ani Hanus nezostáva „izbovým filozofom“. Je profesorom morálky, no nemoralizuje. Prívetivo dvíha myslenie. Prihovára sa jazykom vyvierajúcim z povojnovej duchovno-dejinnej situácie, no jeho štýl vyjadrovania pôsobí aj dnes neuveriteľne živo, vehementne, dynamicky. Vystupuje proti odmietaniu či popieraniu prírody. Príroda je kultúre „materiálom“. Jej riadiacim činiteľom je duch. Duch hmotu tvaruje, usporadúva, spája do súvisov, dáva jej zmysel. Na druhej strane však vidí aj opačné nebezpečenstvo: preduchovnelý, romantický, jednostranný supranaturalizmus, odtrhnutý od časných otázok.

skutočnosť je okrúhla

Ľudské myslenie sa v dejinách akoby vlastnou gravitáciou nakláňalo ku krajnosti. Ale ani novovek sa nedá odmietnuť paušálne. Chápe ho ako odvážne, riskantné ba až sebadeštruktívne úsilie ľudského ducha. Na báze tomizmu Hanus vyzdvihuje stvorenstvo, človeka, rozum, kultúru. Pomaly, postupne, majeuticky, ako Sokrates osvetľuje pojmy a poníma celú šírku a hĺbku skutočnosti do jednej myšlienkovej budovy. Tou je mu katolicizmus. Katolícke, to jest schopné syntézy, schopné pojať skutočnosť v celej jej šírke. Nie jednostranne, jednopólovo, parciálne, novoveko. „Začiatok omylu je vo výlučnosti.“ Silnou mu je myšlienka celistvosti. ‘Die Wirklichkeit ist eben rund’  – skutočnosť je okrúhla, hovorí závažne spolu s Romanom Guardinim. Z tohto uhla vníma aj Cirkev. „Lebo stavia pred nás celú váhu podstatnosti sveta, vidí sa nám Cirkev triezvou a prísnou.“

ľudské, príliš ľudské

Počas Hanusových štúdií v Innsbrucku ho „mocne uchopí“ kniha Von Sinn der Kirche od Romana Guardiniho, nemeckého teológa, ktorý sa považuje za jedného z otcov druhého vatikánskeho koncilu. Hanus sa zúčastňuje „ideových týždňov“ hnutia mladých nemeckých katolíkov na zámku Rothenfels pod vedením Guardiniho, zavše mu v zámockej kaplnke miništruje. Získané podnety sa neskôr snaží priblížiť slovenskému publiku. Rozvíja Guardiniho myšlienky, interpretuje a zasadzuje do slovenského kontextu literárne diela Dostojevského, Rilkeho, Lipperta, Pascala, neobchádza ani Nietzscheho. A vôbec ho neodbavuje ľahko, povýšenecky, akoby spakruky: „Nadčlovek ho strhával i k oslave zla, zločinu, rozkoše, hriechu – kým Nietzsche bol čistý ani cherub, nežný, poetický – dievčenská duša pod bojovým pancierom! Ako túžil byť hriešny tento nenapraviteľný svätec!“ No láska aj tak nakoniec zvíťazila. Jób je viac než Zarathustra. Na sklonku života zlomeného Nietzscheho doopatrovala vlastná matka. Hanus poukazuje aj na to, čo sa možno od Nietzscheho naučiť: „Potrebnosť, niekedy užitočnosť dôkladnej, bezohľadnej, nemilosrdnej kritiky všeobecných pomerov zôkol-vôkol, odkryť ono „ľudské, príliš ľudské“, posvietiť do každého kúta a upliesť si bič.“ Hanus si tento kritický postoj zaiste osvojil a primerane vyjadril: „Nietzscheho koniec je vari najmocnejším dôkazom jestvoty Božej. Vyhadzoval sa proti tejto moci ako prišliapnutý červík, no schrapšťal ako prázdna škrupina.“

ecclesia dormiens

Rovnako nemilosrdný je aj k „starým pánom na farách“, k „zaspatým konzervatívcom“, ktorí nevidia a nechcú vidieť časné problémy a otázky doby. Vykresľuje predkoncilové pomery v dožívajúcom svete maďarskej, svätoštefanskej „ecclesia dormiens“ (spiacej cirkvi). „Nebolo problémov - vôbec nebolo problémov - pre ktoré by bolo hodno sa znepokojovať – a ak boli, ďaleko od dispozície ich vidieť a na ne zareagovať. Všetko je v poriadku. Ľud veriaci, dobrý a verný a poslušný. Modus pastorácie: kresťanské pravdy mu treba len ďalej a ďalej podávať, starými osvedčenými spôsobmi. Všetka snaha sa sústreďuje na zachovanie, na konzervovanie daného, starého a posvätného stavu.“ Do tohto dusivého ovzdušia Hanus cituje Merciera: Problémy nemajú len anjeli a „kukurbiti“, čiže tekvice.

cirkevné paumenie a gýč

Hanusovi záleží na našej kultúrnosti, kultúre, na našom ľudskom svete, ktorý vytvárame. Iba svet kultúry je pre človeka domovom. Aj na poli náboženskom vedie ťaženie proti cirkevnému paumeniu. Ľudské oko sa díva na obraz inak než oko kravy. Hľadá súvis, myšlienku, atmosféru – človek síce vníma aj fľaky, ale vidí viac. Má v sebe jedinečnú schopnosť obrazu porozumieť. Obraz tak môže povzniesť ducha – to je aj zmyslom sakrálneho umenia. Hanus tu naráža na neporozumenie okolia, naráža na pojem gýča. V jednej zo svojich štúdií uvádza príklad istého majstra, starého Repčíka, ktorý „cimroval svoje oltáre, zliepal svoje sochy a sošky, pozlacoval a postriebroval svoje vežičky, anjeličky, oblúčiky, až sa to všetko lislo ako veľkonočné vajíčko, menilo vo farbách ako olejový fľak. Sladkastá cukrárska hračka. Zaľudnil týmito fabrikátmi kostolíky šíreho okolia… Ľudovému vkusu-nevkusu to isteže vyhovovalo. Ešte ho potvrdzovalo v jeho od stáročia klesajúcom, skazenom nevkuse.“ Upozorňoval najmä na nízku úroveň vzdelania kňazov v oblasti umenia. Vkus alebo nevkus, celá tá dezorientácia siahala odspodu po vrch, od vrchu po spodok. Hanusovi so Skyčákom neušlo ani toto pole. Inštaláciu a posviacku Benkovho oltáru v seminárskej kaplnke na Spišskej Kapitule v roku 1943 považuje za veľké zadosťučinenie a predel vo vývine sakrálneho umenia u nás. Venoval pozornosť aj architektúre. Monografia Kostol ako symbol je jedinečným dielom európskeho formátu – teologicky aj filozoficky fundovaná rukoväť pre výstavbu kostola – a nie „zhromaždišťa s nastoknutým krížom“. Zamýšľa sa nad fenomenológiou kostola, ontológiou symbolu…

duch veje, kadiaľ chce

Hanus je katolíckym autorom pre každého, kto pociťuje (na sebe či na iných) nedostatok kritického myslenia. Počas vojny spolu s hŕstkou kňazov sa u nás ako prvý systematicky zamýšľal nad myslením. Bol obdivovateľom Hlinku, no zároveň opatrný k „hlinkaizmu“. Základom mu vždy bola myšlienka, nie rečnícke schopnosti alebo „hurá-aktivizmus“. Hanus nebol schopný nájsť pozitívny vzťah k ľudovodemokratickému zriadeniu. Nezohol sa pred režimom. Pamätníci na neho spomínajú ako na vždy vyrovnaného človeka so zmyslom pre humor. A nám z mladšej generácie nezostáva nič iné, než čítať jeho knihy. A nevychádzať z údivu, že to málo dobrého, čo sa na našom Slovensku urodilo, sme takmer nechali zarásť burinou. Hanus bol však optimistický a nemýlil sa: „Do budúcnosti sa dá dívať s dôverou. Duch veje, kadiaľ chce. Zdravý koreň vyháňa vždy nové výhonky.“

Bibliografia

  • Rozhľadenie (Trnava: SSV, 1943),
  • Rozprava o kultúrnosti (Spišské Podhradie: Spišský kňazský seminár 1991, pôv. 1943),
  • Všeobecné kresťanstvo (Ružomberok: Obroda, 1944),
  • Jozef Kútnik - Šmálov. Život, činnosť a tvorba (Spišské Podhradie: Kňazský seminár J. Vojtaššáka, 1992, pôv. 1986),
  • Romano Guardini. Mysliteľ a pedagóg storočia (Bratislava: LÚČ, 1994, pôv. 1976),
  • Kostol ako symbol (Bratislava: LÚČ, 1995, pôv. 1988),
  • Človek a kultúra (Bratislava: LÚČ, 1997, pôv. 1972),
  • Princíp pluralizmu (Bratislava: LÚČ, 1997, pôv. 1967),
  • Pokonštantínska Cirkev (Bratislava: LÚČ, 2000, pôv. 1979),
  • Spomienky na Ferka Skyčáka (Bratislava: LÚČ, 2001, pôv. 1975),
  • Umenie a náboženstvo (Bratislava: LÚČ, 2001),
  • O kultúre a kultúrnosti (Bratislava: LÚČ, 2003),
  • Pamäti svedka storočia (Bratislava: LÚČ, 2007),
  • Princípy kresťanskej morálky (Bratislava: LÚČ, 2008)

Preklady

  • P. Lippert: O láske a bolesti (1940)
  • E. M. Rilke: Zápisky M. L. Briggeho (1942)
  • P. Lippert: Z Engadinu (Listy na potešenie od P. Lipperta) (1947)